V jeden pekne rozbehnutý piatkový večer, v jednom z bratislavských barov, vo vzduchu zavisela otázka: „…lietanie na vetroni, to musí byť veľký adrenalín, však?“ Prikývnutie sprevádzané dôležitým výrazom tváre na seba nenechalo dlho čakať, ale… Je to naozaj tak?

Jesenná a zimná časť plachtárskeho roka prináša okrem krásnych pohľadov na pestrofarebné lesy zo svahu alebo vlny aj príležitosť s odstupom analyzovať lety uplynulej sezóny, ktorá bola na poučné zážitky veľmi bohatá. Opakovanie a rozoberanie letov minulých je jednou z najlepších príležitostí, ktorými môžeme posunúť vpred naše pochopenie zákonitostí tohto krásneho športu. Dnes, v dobe .igc záznamov máme obrovskú výhodu v porovnaní s našimi predchodcami lietajúcimi len podľa mapy, logaritmického doklzového pravítka a vlastných skúseností. Ich analýzou však dosiahneme pochopenie javov objektívnych – spôsobov ako bolo možné využiť počasie lepšie, než ako sme ho využili našimi rozhodnutiami.

Z čoho však vyplývajú tieto naše rozhodnutia? Aké myšlienkové procesy predchádzajú rozhodnutiu či letieť vpravo alebo vľavo? Prevláda široký konsenzus (nepochybne správny), že tieto rozhodnutia sú výsledkom spojenia našich teoretických znalostí meteorológie a taktiky letu s praktickými skúsenosťami nadobudnutými počas množstva hodín vo vzduchu – preto vo väčšine prípadov sú súťažne najúspešnejší rozlietaní piloti s veľkým množstvom nalietaných hodín a „odslúžených rokov“. Nie je však za tým niečo viac? Čo odlišuje víťazov od iných pilotov, v prepočte na hodiny, porovnateľne skúsených?

Odpoveďou, treťou súčasťou úspechu v plachtení, a tým povestným detailom oddeľujúcim zrno od pliev, je psychické nastavenie pilota počas letu a z toho vyplývajúca schopnosť odolať tlaku nepriaznivých okolností, udržať si nadhľad nad nepriaznivou situáciou v ktorej sa nachádzame, nestratiť pozornosť počas celého letu a vo výsledku tak počas celého letu udržať „tempo preletu“, ako ho popísali otec a syn Brigliadori. Toto psychické nastavenie naznačuje aj Sebastian Kawa vo svojej knihe The sky full of heat: „I do not participate in chit-chat with other pilots. I just concentrate on all aspects of my flight.“

Tým sa vraciame k otázke položenej v úvode – nie, plachtenie nie je adrenalín. Adrenalínom je hodiť sa z výšky niekoľko tisíc metrov o zem z fungujúceho lietadla a dúfať že to dobre dopadne. O plachtení môžeme uvažovať skôr ako o vzdialenom príbuznom šachovej partie, kde proti nám stoja dvaja protivníci – počasie a na súťaži aj iní pretekári. V tejto partií je životne dôležité nekonať bezhlavo, avšak snažiť sa prečítať možné činy našich dvoch súperov čo najviac ťahov dopredu.

Prečo je dôležité myslieť počas letu pozitívne a nevytvárať podvedomý tlak na seba samého sa pokúsim ilustrovať na troch príbehoch – všetky sa odohrali v roku 2017, dátumy, osoby a obsadenia som sa rozhodol nekonkretizovať. Prosím čítajte nasledujúce riadky s nadhľadom a rezervou – sú určené pre poučenie najmä tých mladších a menej skúsených z nás, nič viac a nič menej.

Príbeh prvý – pozitívny mindset

Je august, dobré počasia tohto roka už boli, je načase vrátiť klubu povestný groš a lietať zo zadného sedadla s mladými pilotmi pri ich prvých letoch mimo letiska. Trať letu je návratová a vedie pozdĺž slovensko-moravského pohraničia do kopcov západne od Púchova a späť, počasie nie je ničím výnimočné – očakávame stúpania do 2m, dostupy do 1500m, je predpoklad postupného zhoršovania.

Novicovi na prednom sedadle to ide výborne, po vypnutí suverénne ohýba odletových 1,8m do stropu. Oproti nám na kruhu a trochu vyššie, sa mierne pohupuje naša ASW 20, konce jej mäkkých krídiel sú v úzkom stúpaní prehnuté ako luk, jemne kmitajú a v záplave slnečných lúčov blikajú maják na nebi. Dlho sa však nekochám – v stúpaní ľahučkej dvadsiatke nestíhame a na trať odlietame až minútu po nej.

Prvých 35km ideme ako z veľkej knihy – húpeme, sem tam v silnom stúpaní urobíme kruh a občas opravujem stopu – tu doľava, tu doprava. Pred Veľkou Javorinou volím cestu na sever moravskou stranou, čo sa neskôr ukáže ako chyba, teraz však zrovnávame z +1,5 hlboko pod stropom a okolo vysielača svištíme len tesne, s vidinou silného šprajcu „do dvou papírú“ pod tmavou základňou na moravskej strane.

Nič sa však nedeje, miesto šprajcu máme stále -2 do zeme, sem tam nulička. Výškomer ukazuje ubúdajúcich 600m a s blížiacou sa zemeguľou sa zároveň stupňuje nekľud na prednej sedačke. Novicov doterajší sebaistý prehľad nad situáciou striedajú stupňujúce sa odtiene ľahkej paniky. Čoraz častejšie sa z predného sedadla ozývajú konštatovania: …sadneme do role, …nemáme stupák, …sme nízko, …dobre sme sa zahrabali, …je to v pi*i. A iné. Nakoniec padá otázka – čo budeme robiť?

Odpoveď je však jasná – budeme bojovať ! Situácia nie je beznádejná – sme v 300m na nasvietenom a nafukovanom svažíku, ktorý bol prednedávnom zakrytý oblačnosťou, terén okolo nás síce nie je rovný, ale tiež nie je núdza o plochy na pristátie z prakticky akéhokoľvek smeru – žiaden dôvod na paniku, treba len vydržať. Postupne skúšam bublinky – tu zopár kruhov v 0,3, tam opuchnutá nulička, raz polmetrík, postupne zosilňuje. Zase ho strácam a o kúsok ďalej nachádzam celý meter, ktorý drží a silnie, až ho opúšťame v báze, kde je z neho takmer trojka. Zvyšok letu letíme bez väčších problémov a aj keď sme stratili zachraňovaním sa takmer 15 minút. Takmer každý zúčastnený zažil v ten deň podobný zážitok a dosiahnuté rýchlosti boli veľmi podobné.

Poučenie? Pokiaľ sme v aktívnom počasí v akej-takej rozumnej výške, vždy existuje nádej na zachránenie sa a let sa stáva otázkou psychickej výdrže. Vyslovenie konštatovania zlej situácie v ktorej sa nachádzame („…klesáme !“; „…nemáme stupák !“; „…nič tu nie je !“; „…potrebujeme stúpať !“; „…teraz nám všetci odletia !“) nijak nepomáhajú túto situáciu riešiť, len vystupňujú psychický tlak na nás, ktorý aj tak pociťujeme a vo výsledku urýchlia rozhodnutie pristáť do terénu ! Za každých okolností je preto potrebné udržiavať sa v dobrej nálade a optimistickom rozpoložení – spôsoby ako to dosiahnuť sú u každého iné – niekto odporúča hlboké nádychy, niekto spev (akokoľvek vtipne to môže znieť) prípadne iné mentálne cvičenia. Základom je nemyslieť na možné nepriaznivé následky situácie v ktorej sa nachádzame a nezaťažovať tak svoju myseľ, ktorú je potrebné koncentrovať na čiastkové úlohy – čisté krúženie, presné predlžovanie, správnu pilotáž, sledovanie oblohy, sekundárnych prejavov stupáku (chmárky, listy stromov, vtáky, tmavé fľaky vo vzduchu…) a podobne.

Príbeh druhý – trpezlivosť

August. Iný deň, iná posádka. Letíme trojuholník Valašské Klobouky – Čičmany a domov. Počasie je veľmi slabé – nespoľahlivé kumuly, rozbité a úzke stúpania v čistom, relatívne nízke dostupy. S našou dvadsiatkou letíme v páre, čo nám umožňuje hľadať a ustreďovať stúpania veľmi efektívne, volíme taktiku na istotu – letíme na úzko a čakáme sa, aby sme neprišli o výhodu páru.

Táto výhoda sa naplno ukazuje na prvom ramene – v kopcoch okolo Kloboukov sedí viacero renomovaných plachtárov, my však nemáme podstatný problém. Ten nastáva až po dotočení posledného šprajcu v Bielych Karpatoch – aj keď sme vysoko, musíme prekĺzať hnilú dolinu Váhu a chytiť sa na západných svahoch Strážovských vrchov cestou do Čičmian.

Ako to však býva – teória je jedna vec, prax druhá a my sa ocitáme za kameňolomom v Ladcoch zavretí v kopcoch v neaktívnom počasí. Jediné riešenie tejto situácie je traverzovať cez kopce k Dubnici a dúfať že sa uchytíme na slnečných západných svahoch, alebo v doline. Nakoniec sa ocitáme nad fabrikou v Dubnici, 5 minút obaja krútime nulku a nevieme sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu. Na prvý pohľad jediným rozumným riešením sa javí sadnúť v Dubnici a prísť domov prevlekom (kto skladal v poli Janusa vie J), máme však ešte relatívne dosť výšky.

Situácia sa však nakoniec rieši sama – nulka končí a výška postačuje tak akurát na jeden výpad na blízky nasvietený hrebeň kopca – vabank ako z učebnice. Dvadsiatka na to nemá nervy – ťahá brzdy a sadá v Dubnici. Vabank sa však vypláca – nad stromami nalietame stúpanie, síce slabé, ale cítiť že má potenciál. Po niekoľkých kruhoch zosilňuje, nakoniec vylietame v 8000ft z 3,2m/s. Neuveriteľné.

Poučenie? V podobnej krízovej situácií sme vždy vystavení voľbe medzi jednoduchým (pristátie) a náročným riešením (pokus o nájdenie iného stupáku v blízkom okolí). Akýkoľvek čiastkový neúspech (napríklad nesprávne predĺženie) spôsobí, že situáciu začneme vnímať omnoho negatívnejšie a podvedome nás nabáda k pristátiu, čo je však chybou. Podobný, avšak ešte silnejší negatívny vnem je, ak iný vetroň v našom okolí nasadí na pristátie. Preto je dôležité do poslednej chvíle (s ohľadom na bezpečnosť) pozorovať naše okolie, byť trpezlivý a prípadne sa pokúsiť premiestniť na niektoré termicky vhodnejšie miesto, čo je v danej situácií psychicky síce veľmi náročné rozhodnutie, ale môže spôsobiť, že úlohu nakoniec doletíme (na rozdiel od tých, čo tento tlak neunesú).

Príbeh tretí – ponáhľanie sa

Júl, majstrovstvá Slovenska v Partizánskom, letíme AAT hore-dole na 3h. S Janom sa rozdeľujeme cestou na prvú otočku s hranou za Kozími Chrbtami, ostáva trochu vzadu a výrazne nižšie. Počasie celkovo nie je veľká hitparáda – fučí silný vietor, stupáky rýchlo pulzujú a kumule na severe sa zlievajú. Cestou do prvého sektora niekde pri Cígli beriem silný zdvih, takže volím natiahnutie sa smerom k jeho stredu.

Mraky okolo mňa sa zlievajú, zem sa zatieňuje. Hnaný vzrušením z posledného zdvihu ženiem Pegasa na veľkej rýchlosti po vetre dovnútra sektora, ktorý trochu naťahujem. Po otočke prichádza vytriezvenie – čaká ma dlhý let v tme, ktorá sa predlžuje smerom odo mňa, proti vetru. Niekde tu mi začína dochádzať, že som spravil chybu – mal som spomaliť, sektor len cinknúť a pomalým letom šetriť výškz. Netuším, že to bola ešte len prvá.

Pomaly sa dostávam na severné úpätie Kozích Chrbtov, avšak zvyšky kumulov produkujú skôr klesanie, ako príležitosť na húpanie a je mi jasné, že najneskôr na Cígli na hrane svetla a tmy musím zobrať stupák- Nastavený McCready (aj keď len orientačný) ma začína tlačiť, nespomaľujem, ponáhľam sa. Druhá chyba.

Cígel. Teraz to musí prísť. Skúšam na rebre doľava, slabé ozveny 0,5, doprava, 0,6-0,7 relatívne kľudný. Vravím si – ešte trošku dopredu na slnko, tam bude dvojka a som zase v hre. Tretia chyba.

Keďže letím proti vetru, po zrovnaní naletím klesák a na miesto ďalšieho stupáku dolietavam príliš nízko a je mi jasné, že je vybavené. O minútu už podrovnávam v Bystričanoch.

Poučenie? Najmä na pretekoch sa stáva, že vplyvom dobrých podmienok z ktorých vylietame očakávame rovnako dobré podmienky aj pred nami, často napriek tomu, že veľa ukazovateľov značí opak. Keďže sa však ponáhľame, nespomalíme a neostávame v stúpaniach (ktoré sú slabšie, ako sme čakali, avšak v danej oblasti priemerné, alebo nadpriemerné), čo nás v konečnom dôsledku privedie do malej výšky a zlých podmienok. V tejto situácií je zvýšené riziko, že spravíme ďalšiu chybu vychádzajúcu z nesprávneho psychického nastavenia. Rovnako tak však môžu byť meteorologické podmienky v tejto oblasti natoľko zlé, že sa vo vzduchu napriek najlepšej vôli neudržíme.

Je preto dôležité byť neustále kritickým voči počasiu, ako aj sebe samému a svoje rozhodnutia prehodnocovať z viacerých uhlov pohľadu. Najmä v situácií, keď letíme do iného počasia než na predchádzajúcej časti trate. Táto problematika sa ešte stupňuje ak sa v takejto súčasti ocitneme ako súčasť pelotónu, čo nás mimovoľne nabáda letieť podľa ostatných. Nie je však vzácnou situácia, kedy sa v celom pelotóne, alebo jeho časti všetci spoliehajú jeden na druhého a reálne nikto nerozmýšľa nad tým, čo sa deje. Vo výsledku tak môže niekoľko vetroňov pristáť naraz v poli, pričom jednotlivec, alebo pár letiaci za nimi takúto nepriaznivú situáciu úspešne vyrieši.

A posledné poučenie na záver? Psychická stránka plachtenia je prinajmenšom rovnako dôležitá ako technika alebo taktika letu. Ak chceme zlepšiť svoje športové výsledky, musíme na nej pracovať rovnako ako na štúdiu meteorológie, taktiky letu a štýlov lietania. Špičkové tímy (napríklad nemecký) preto využívajú služby športového psychológa. Existujú však aj lacnejšie spôsoby ako zlepšiť svoje neduhy – základom je písať si denník letov, v ktorom si budeme podrobne, sami pre seba, popisovať svoje rozhodnutia, dôvody prečo sme ich urobili a náš názor na ich budúce riešenie. Výsledky sa dostavia 😉

Literatúra na zimné štúdium: Brigliadori – Competing in gliders, Kawa – Sky full of heat